Justícia po karpatsky: So štátom sa nesúďte!

Autor: Miroslav Krajčovič | 21.6.2012 o 19:17 | (upravené 21.6.2012 o 19:28) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  25x

Od 1. júla 2004 nadobudol účinnosť zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci. Tento zákon bola prinútená Slovenská republika transponovať do svojho právneho poriadku pod vplyvom pristúpenia k Zmluve o založení európskeho spoločenstva. Zároveň nahradil zákon č. 58/1969 Zb. Tento bol v praxi považovaný za málo účinný a z tohto dôvodu sa mu v právnej praxi ušla prezývka „gumený zákon“.

Ako občan poškodený (ne)činnosťou orgánov verejnej moci som sa za posledné štyri roky viac krát obrátil na príslušný orgán so žiadosťou o náhradu škody v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody v zmysle § 15 citovaného zákona. Keďže kompetentný orgán po každé odmietol uhradiť spôsobenú škodu, bol som prinútený podať niekoľko žalobných návrhov na príslušný súd.

V priebehu asi tridsiatich pojednávaní v rôznych právnych veciach som pochopil v plnom zmysle slová bývalého sudcu Ústavného súdu SR, ktoré povedal medzi štyrmi očami pracovníčke mimovládnej organizácie na ochranu zákl. práv a slobôd v súvislosti s kauzou nezákonnej (podvodnej) reštitúcie na Vansovej ulici v Bratislave, v ktorej zastupovala pred súdom poškodených: „Ale pani zlatá, so štátom sa nesúďte!“.

Súdne konania prebiehali a aj prebiehajú spôsobom, ktorý opísala vo svojom článku pod názvom: „Koniec právneho štátu“ riaditeľka Aliancie Fair play p. Zuzana Wienk uverejnenom v denníku SME dňa 5.2.2010. Tieto konania postrádajú všetky atribúty súdneho konania vyžadované Občianskym súdnym poriadkom, t. j. vážnosť, dôstojnosť, úctu, zákonnosť a spravodlivosť. Tieto sú nahradené aroganciou a pohŕdaním mojich práv zo strany sudcov voči mne ako navrhovateľovi. A dôvod ich nedôstojného správania? Dovolil som si podať žalobu voči vlastnému štátu.

Pre pochopenie takého správania sudcov si treba uvedomiť dve zásadné veci. Po prvé – katastrofálny stav slovenskej justície, po druhé - súd je taktiež orgánom verejnej moci (štátny orgán) ako porušovateľ. Zrejme aj z týchto dôvodov sa mi do dnešného dňa nepodarilo uspieť ani v jednom súdnom spore voči štátu, hoci sa jednalo o preukázateľný nesprávny úradný postup, resp. nezákonné rozhodnutie zo strany orgánu verejnej moci, čo často krát potvrdil v rozsudku aj súd. Aby mi však súd nemusel priznať požadovanú náhradu škody, zároveň uviedol, že „nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody (nemajetkovej ujmy)“.

Dokonca sudkyňa na Okresnom súde v Galante dospela k takémuto odôvodneniu aj v prípade, keď ma ako študenta právnickej fakulty vyviedli z akademickej pôdy príslušníci OO PZ v Galante. Ani po šiestich pojednávaniach nebola schopná, resp. ochotná pochopiť, že dnes už nežijeme v spoločenskom systéme, keď na akademickú pôdu mohli bez súhlasu rektora vstupovať príslušníci Gestapa, ŠtB alebo KGB.

V súvislosti s katastrofálnym stavom našej justície treba príčiny hľadať v myslení a uvažovaní sudcov. Podľa môjho názoru vychádzajúceho zo získaných skúseností si dovolím tvrdiť, že 95 % z nich nemá morálne, odborné a ani psychické predpoklady na výkon tejto funkcie. Dovolím si hodnotiť aj ich odborné kvality, a to z dôvodu, že som študoval na Právnickej fakulte UK v Bratislave. Hoci som bol v dôsledku nestotožnenia sa s nelegálnym vyberaním poplatkov za externé štúdium v rokoch 2003 – 2006 vylúčený dekanom zo štúdia (krátko pred štátnou skúškou), kvôli ochrane vlastných základných práv a slobôd sa právom zaoberám takmer každý deň. Z tohto dôvodu sa nechávam v konaniach zastupovať advokátom iba v prípade podávania sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

A najlepší dôkaz o nízkej odbornej a morálnej úrovni slovenských sudcov? Týmto je podanie tzv. antidiskriminačných žalôb, ktorými žiadali od štátu náhradu škody za to, že boli diskriminovaní voči sudcom Špeciálneho súdu. Samozrejme, že diskriminovaní boli. Avšak pozitívne. Takúto pozitívnu diskrimináciu zákon č. 365/2004 Z. z. (antidiskriminačný zákon) povoľuje. A ministerstvo spravodlivosti využilo toto ustanovenie zákona tým spôsobom, že na prilákanie sudcov do novozriadeného Špeciálneho súdu v Pezinku nechalo legislatívne upraviť vyššie príplatky pre týchto sudcov. Urobilo tak z dôvodu nezáujmu ostatných sudcov uchádzať sa o tieto miesta. Pre čitateľov denníka SME o tomto najlepšie píše M. Leško v článku „Každý druhý sudca“ zo dňa 27.7.2011. A prečo vlastne sudcovia nejavili v tom čase záujem o túto prácu? Vysvetlenie nám poskytne verejný prieskum ohľadom miery korupcie na Slovensku za posledné roky a mojej skúsenosti. Od roku 2000 sa justícia na Slovensku pravidelne umiestňuje na prvých dvoch miestach. Viete si prestaviť, že sudca okresného alebo krajského súdu, ktorý má pravidelný prísun úplatkov, pôjde pracovať na súd, kde o takúto možnosť príde? Prečo by to robil, keď jeho príjem na úplatkoch je stabilný a o mnoho väčší ako príplatok na Špecializovanom súde.

Podaním týchto žalôb chcela vlastne súdna moc ukázať dvom ostávajúcim mociam tohto štátu, t. j. zákonodarnej a výkonnej, že na nich nikto nemá. Aby sa im tento zámer vydaril, bol ich najvyšší šéf schopný dokonca protizákonne preobsadzovať senát rozhodujúci o takýchto žalobách na najvyššom súde (!?). Napokon, najvyšší súd kedysi rozhodol, že v súdnych konaniach o týchto žalobách svojich kolegov môžu rozhodovať aj sudcovia, ktorí antidiskriminačné podali ...(!?). A výsledok v praxi?

Asi najkurióznejším prípadom je rozhodnutie sudkyne Okresného súdu Bratislava I. JUDr. Redenkovičovej – Koprdovej, ktorá priznala svojmu kolegovi JUDr. Gáboríkovi po prejednaní takejto žaloby náhradu škody vo výške 92 000,- €. A to napriek tomu, že tento sudca nezaplatil súdny poplatok!!!

Ďalším relevantným znakom o myslení sudcov na Slovensku je fakt, že verejná debata o platoch týchto ľudí v talároch ich dehonestuje v očiach občanov. Chápete tú nadradenosť? Občania, ktorí sa skladajú na ich platy a na práva ktorých oni kašlú pri rozhodovaní, nemajú ani právo dozvedieť sa o výške platov svojich sudcov. A to mnoho občanov ani netuší, že sudcovia ako jediná skupina v tomto štáte majú ústavou garantované zamestnanie do konca života.

Týmito krokmi sa slovenská justícia preukázateľne deklasovala na úroveň justície Ruskej federácie, resp. Turecka Koniec – koncov, jej najvyšší šéf túto skutočnosť ako problém nevidí, pretože asi pred rokom sa nechal počuť, že jeho vzorom je práve justícia Ruskej federácie (!?). Jemu nič nehovorí fakt, že kvôli primitívnej úrovni ruskej justície občania tohto štátu zaplavujú sťažnosťami Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.

Poznávacím znakom antidiskriminačných sudcov žalôb je skutočnosť, že sudcovia sa snažili prekrútiť antidiskriminačný zákon vo svoj prospech. Prekrúcanie práva sa v právnej praxi nazýva rabulistika. V relevancii s antidiskriminačnými žalobami sudcov musím zdôrazniť, že pri rozhodovaní o mojich žalobách sa taktiež dopúšťajú rabulistiky. Avšak v týchto prípadoch za tým účelom, aby ochránili orgán verejnej moci od vyplatenia náhrady škody. Prečo by mali radovému občanovi priznať nejaké peniaze, keď oni z toho nič nemajú?

Z vyššie uvedeného vyplýva, že podľa názoru sudcov sa sudcovia so štátom súdiť môžu, ale: Občan, ty nás so svojimi žalobami voči štátu neotravuj! A viete, akú fintu používajú občas sudcovia, keď sa potrebujú zbaviť nepríjemného žalobného návrhu? Odošlú ho na iný súd s tým, že on je vecne príslušný o ňom rozhodovať. Takto vlastne skúšajú trpezlivosť a znalosť práva navrhovateľa keď nie je zastúpený advokátom.

A ako vlastne dopadli moje žalobné návrhy v podmienkach slovenskej justície? Takmer všetky skončili na ústavnom súde. Ale o tom možno niekedy na budúce...


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?